Ako išlo vajce na vandrovku

Zdroj:webumenia

Ako išlo vajce na vandrovku? – Nuž urobilo si aj ono, ako si každý robieva: Kotúľ! Zakotúľalo sa a pustilo sa, kadiaľ mu bolo ľahšie. Jednak stalo sa to ešte za starých čias.

Za starých čias išlo teda vajce na vandrovku a stretlo tam raka. „Kde ty ideš?“ rečie mu ono.
„A ty, že kde?“ rečie mu on.
„Ja idem na vandrovku!“
„A veď ani ja nechcem byť horší od teba, pôjdem i ja!“
Už teda boli dvaja a bolo im hneď smelšie. Idú, idú, stretnú kačicu. „Kde ty ideš?“ opytuje sa vajce.
„A vy, že kde?“ rečie táto.
„My ideme na vandrovku. Poď, budeme traja.“
Kačica pristala, už boli traja. Všetko dobré do tretice!
Idú, idú, stretnú moriaka.
„Kde ty ideš?“ rečie vajce.
„A vy, že kde?“ rečie tento.
„My ideme na vandrovku. Poď do kamarátstva!“
Moriak pristal. Boli štyria.
Idú, idú, stretnú koňa.
„Kde ty ideš?“ rečie vajce.
„A vy, že kde?“ rečie kôň.
„My ideme na vandrovku. Poď, budeme piati.“
Kôň šiel. Bolo ich toľko, koľko na ruke prstov.
Idú, idú, stretnú vola.

„Kde ty ideš?“ rečie vajce. „A vy, že kde?“ rečie tento.
„My ideme na vandrovku. Poď, väčšia hŕbka pýta viac.“ Vôl pristal. Už boli šiesti.
Idú, idú pekne v hŕbke. Stretnú ešte kohúta.
„Kde ty ideš?“ rečie vajce.
„A vy, že kde ste sa takto rozbehli?“ rečie kohút.
„My ideme na vandrovku. Poď, budeme všetci siedmi!“ Dobre teda, už boli všetci siedmi dobrí tovariši spolu!

Vandrovali, koľko vandrovali, až raz v temných smrečinách zablúdili a nevedeli ani sem, ani tam, a boli veru už aj hladní. Kdeže sa tu prichýliť? Ako sa tu opatriť? Veru bolo na čase trocha pohnúť rozumom. Ale vajce malo rozum za všetkých. Poslalo ono kohúta na vysoký smrek a ten odtiaľ zazrel hneď svetielko, ale ešte ďaleko od nich v tmavom lese. Radostne naň zakikiríkal. Vajce zvolalo:
„No, len zleť skoro v tú stranu proti svetlu. Ukážeš nám cestu. Ta pôjdeme, a čo by priam všetci čerti tam boli, musia nám dať jesť a musia nás prenocovať.“

Kohút zletel v tú stranu a poberali sa tam všetci ako na hotové. Aj našli chyžku v horách, v ktorej sa svietilo. Povie vajce koňovi, aby zabúchal na dvere. Ten zabúcha a z izbičky vyjde stará baba.
„Čo tu chcete? Čo tu hľadáte? Chytro choďte preč, bo keď moji chlapci domov dôjdu, všetkých vás tu zmelú na kašu!“ spustila baba na nich.
„Ech, zmelú-nezmelú, ty sa nestaraj o to, ale nám siedmim tovarišom daj jesť,“ vraví vajce. „A čo vás všetkých parom poberie, pre takých kadejakých zo sveta pozbieraných šklbanov nemám nič!“ durila sa baba.

Tu vajce rozkázalo volovi, aby vzal babu na rohy a zaniesol do lesa. Vôl to aj urobil, hodil ju do jamy a pribehol naspäť.
Všetci vošli do izby a tam našli pre siedmich stôl prestretý, aj pečiva a variva dosť. Lebo to tam bolo prestreté pre siedmich zbojníkov a baba im práve teraz bola pripravila dobrú večeru.
A títo všetci už aj prichádzali s hrmotom, lomozom, len tak hora prašťala. Čo tu robiť? Dobrá rada stojí vždy za niečo a vajce ju hneď vedelo. Kohútovi kázalo vyletieť hore na pánty, vola postavilo do pitvora, koňa do izby za dvere, moriaka poslalo na pec, kačicu pod lavicu, raka do krhly a samo sa zahrabalo do pahreby. Svetlo vyhasili. Zbojníci dôjdu a svetla v chyži nevidia.
„Čo či tá baba zaspala, či čo je to?“ hovoria si.

„Hneď sa nazrieme, čo to je! Len vy trocha tu počkajte, aby ste nazbíjané veci na hromadu nestrepali!“ povie najväčší z nich a pobral sa dnu.
Vstúpi do pitvora. Tu vôl vezme ho na rohy a hodí otvorenými dvermi do izby. Tam spoza dvier buchne kôň doňho kopytom.
„Ej, kýže je toto čert? Počkaj, hneď ti posvietim do očí!“ rečie zbojník a skočí ku pahrebe, že svetlo roznieti.
Ako rozhrnul pahrebu a začal fúkať, pripieklo žeravé uhlie na vajce. Fúk! puklo vajce a nafúkalo zbojníkovi plnú tvár i oči horúcim popolom. Ako podstrelený skočil ku krhle, že si tvár i oči vymyje. Ale ako načrie rukou, chytí mu rak prsty do štipcov. Zbojník trhne rukou, prevrhne krhlu a narobí veľký hurt! Na ten hurt strepoce kačka krídlami a zakačká: ták, ták, ták! Moriak zahrmotí na peci lopatami a kývajúc hlavou, zahudruje: hudrý, hudrý! Kôň ešte len teraz vyhodil zadnými nohami náležite zbojníkovi do chrbta a vysotil ho do pitvora, tam vzal ho zasa vôl na rohy a vymrštil von na dvor. K tomu všetkému sa kohút na pántoch celým hrdlom ozýval: kikirí, kokoré!

Došliapaný, doráňaný zbojník doletel ako bez duše ku kamarátom.
„Ká skaza robí sa to tam?“ pýtajú sa ho ostatní zbojníci. A tento len tak chytá dych do seba, aby
im odrazu všetko vypovedal:
„Hľa, bisťuže, tam je veru zle. Chcel som sa prikrádať, len tak na prstoch, a oni sami strčili ma dnu medzi seba. Ako si chcem roznietiť, aby som aspoň videl, s kým mám do činenia, fúk! Vybúšil mi paru zrovna do tváre, dobre že mi oči nevytiekli, čiahnem rukou do krhly, že si oči vymyjem, tam krajčír s nožnicami mi skoro všetky prsty odstrihol; a medzi lavicami tkáč rozohnal krosná, tresol ma člnkom po hlave a volal: tak, tak! Na peci pekár chytal na mňa lopaty a kričal: Udri, udri! Spoza dverí vyskočil čižmár, vybúchal ma ešte kopytom a vystrčil do pitvora. Tu šelma sedliak vzal ma na železné vidly a vyhodil von. Šťastie moje, že nedal som sa mu vyhodiť hore na pánty, lebo tam už ako na hotové čakal na mňa kat a volal: sem s ním, sem ho hore!“

Nečakali zbojníci, pobrali päty na plecia a zanechali tam všetko, čo kedy nazbíjali.
Ale naši tovariši, sedmorí remeselníci zasadli si potom k stolu, k hotovému jedeniu. Jedli, pili, hodovali tam, kým vládali. Potom každý pošiel svojou stranou a neviem, kedy sa zasa zídu takto dovedna, ako tu boli zídení k jednému majstrovskému kúsku.

Autor: Pavol Dobšinský