Statočný cínový vojačik

Bolo raz dvadsaťpäť cínových vojačikov. Všetci boli bratia, lebo ich uliali zo starej cínovej lyžice. V rukách držali pušky, pozerali rovno pred seba a mali krásne červeno-belasé rovnošaty. Prvé, čo počuli na tomto svete, keď sa otvoril vrchnák škatule, v ktorej ležali, bolo: „Cínoví vojaci!" Takto zvolal malý chlapček a zatlieskal; dostal ich na narodeniny a porozkladal si ich na stôl. 

Vojaci boli rovnakí, ani keby si boli z oka vypadli: len jediný sa od ostatných trocha líšil. Mal iba jednu nohu, lebo ho uliali posledného a nezvýšilo sa na neho už dosť cínu. Ale predsa stál na svojej jedinej nohe tak pevne ako ostatní na dvoch. A práve jemu sa prihodilo niečo nezvyčajné.

Na stole, kde chlapček vojakov porozkladal, bolo ešte veľa iných hračiek. Ale najväčšmi každého zaujal pekný papierový zámok. Cez malé oblôčiky bolo vidieť rovno do sál. Pred zámkom stáli stromčeky okolo malého zrkadla, ktoré malo byť jazierkom. Na ňom plávali voskové labute. Všetko to bolo krásne, ale najkrajšia bola malá bábika v zámockých dverách, tiež vystrihnutá z papiera. 

Mala však sukienku z najjemnejšieho batistu a hruď jej prikrývala úzka belasá stužtička s ozdobou veľkou ako jej tvár. Bábika vystierala obe ruky, lebo bola tanečnica. Jednu nohu mala zdvihnutú tak vysoko, že ju cínový vojačik vôbec nevidel. Myslel si, že bábika je takisto jednonohá ako on.

,To by bola žena pre mňa!' pomyslel si. ,Ale ona je veľmi vznešená, veď býva v zámku, a ja len v škatuli a tam nás je dvadsaťpäť. To nie je nič pre bábiku. No jednako sa musím s ňou zoznámiť!' Potom si ľahol za tabatierku na šnupavý tabak, čo bola na stole. Odtiaľ práve najlepšie videl malú, jemnú dámu, ktorá stála na jednej nohe a nestrácala rovnováhu.

Večer sa všetci ostatní cínoví vojaci uložili do škatule a ľudia v dome šli spať. Teraz sa hračky začali hrať na návštevy, na vojnu a na ples. Cínoví vojaci v škatuli štrngotali, lebo sa chceli hrať s ostatnými, ale nemohli otvoriť vrchnák. Tĺčik na orechy robil kotrmelce a grifeľ tancoval po tabuľke. Bol tu taký hurt, že kanárik sa zobudil, začal sa s nimi zhovárať, a ešte k tomu vo veršoch. Jediní dvaja, čo sa z miesta ani nepohli, bol cínový vojačik a malá tanečnica. Ona stála vzpriamená na prstoch, s oboma rukami vystretými dopredu, a vojačik stál práve tak statočne na svojej jednej nohe. Ani na chvíľočku nespustil oči z malej tanečnice.

Práve bilo dvanásť hodín a klop! tabatierka sa otvorila; ale nebol v nej tabak, veru nie, lež malý čierny škriatok. Bola to čarodejná vecička.

„Cínový vojak," povedal škriatok, „staraj sa ty len o seba!" Ale cínový vojačik sa tváril, akoby to nepočul.

„No len počkaj do zajtra!" povedal škriatok.

Ráno, keď deti vstali, dali cínového vojačika do obloka. Či to už zavinil škriatok alebo prievan, oblok sa zrazu otvoril a cínový vojačik vyletel dolu hlavou z tretieho poschodia. Bol to hrozný pád; obrátil sa nohou nahor a dopadol na končitú čiapku, zapichnutý bodákom medzi dlaždicami.

Slúžka s chlapčekom hneď zbehli dolu hľadať ho. Ale hoci na neho bezmála stúpili, predsa ho nenašli. Ak by bol cínový vojačik zavolal:

„Tu som!", ľahko by ho boli našli. Jemu sa však nezdalo múdre kričať nahlas, keď bol v rovnošate. Zrazu začalo pršať, čoraz hustejšie, kvapka za kvapkou, až sa spustil poriadny lejak. Keď sa vypršalo, pribehli dvaja chlapci.

„Ľaľa!" zvolal jeden, „tuto je cínový vojak! Nech sa plaví!"

Potom urobili z novín loďku, doprostred postavili cínového vojačika a už sa plavil dolu jarkom. Obaja chlapci bežali popri jarku a radostne tľapkali rukami. Ty môj svete! Aké vlny boli v jarku a aký prúd! Papierová loďka sa kolísala zboka nabok a zavše sa zakrútila, až sa vojačik striasol. Ale bol statočný, ani brvou nepohol, pozeral spriama a pevne zvieral pušku.

Zrazu sa dostala loďka pod široký mostík. Bolo tam tma ako v škatuli, kde vojačik býval.

,Kam sa len dostanem!' pomyslel si. Veru, veru, to všetko urobil ten škriatok! Ó, keby som mal v člnku bábiku, potom by tu mohla byť aj väčšia tma!'

Tu vyšiel veľký potkan, čo býval pod lávkou.

„Máš cestovný pas?" opýtal sa potkan.

„Ukáž!"

Ale cínový vojačik čušal a ešte pevnejšie zovrel pušku. Loďka pláva ďalej a potkan beží za ňou. Uch! ako škrípal zubami a volal na drievka a slamky:

„Zastavte ho! Zastavte ho! Nezaplatil clo! Neukázal pas!"

Prúd bol čoraz silnejší. Cínový vojačik už videl za mostíkom denné svetlo, ale počul aj šumivý zvuk, ktorý by naľakal i udatného vojaka. 

Predstavte si, za mostíkom sa voda z jarku rútila rovno do obrovského prieplavu. To bolo pre vojačika práve také nebezpečenstvo ako pre nás spustiť sa nadol veľkým vodopádom.

Už bol tak blízko, že sa nemohol zastaviť. Loďka sa rútila napred, úbohý cínový vojačik stál priamo, ako len vedel. Nikto nemohol o ňom povedať, že sa bojí. Bol taký smelý, že ani brvou nepohol. Loďka sa tri-štyrikrát otočila, naplnila sa vodou až po okraj; musela sa potopiť. Cínový vojačik stál až po krk vo vode a loďka klesala hlbšie a hlbšie. Papier čoraz viac povoľoval. Voda vystúpila vojačikovi nad hlavu. Tu si pomyslel na malú krásnu tanečnicu, ktorú už naisto nikdy neuvidí. A cínovému vojačikovi zaznelo v ušiach:

Len smelo, smelo, vojačik, smrť na teba čaká!

Tu sa papier roztrhol a vojačik sa zrútil do vody. Ale vtom ho zhltla veľká ryba. Ach, aká tam bola tma! Bolo to ešte horšie než pod mostíkom a potom, bolo tu veľmi tesno. Vojačik bol však statočný, pokojne ležal v rybe, s puškou v ruke.

Ryba plávala ďalej, zrazu sa začala metať na všetky strany. 

Napokon sa upokojila a najprv bolo šero, potom sa celkom vyjasnilo a ktosi zvolal: „Cínový vojačik!" Rybár chytil rybu, priniesol ju na trh a predal. Ryba sa dostala do kuchyne, kde ju slúžka prerezala nožom. Dvoma prstami chytila vojačika okolo pása a priniesla ho do izby. Všetci chceli vidieť hrdinu, čo sa plavil v bruchu ryby. Ale cínový vojačik nebol ani trochu hrdý. 

Postavili ho na stôl a tu - nie, ako to čudne chodí na tomto svete! Cínový vojačik sa ocitol v tej izbe ako predtým. Videl tu tie isté deti a na stole boli známe hračky, aj nádherný zámok s prekrásnou malou tanečnicou. Ustavične stála na jednej nohe a druhú mala zdvihnutú do výšky. Aj ona bola statočná! Cínového vojačika to dojalo a skoro sa rozplakal cínovými slzami, ale to sa nepatrilo. Pozrel na tanečnicu a ona pozrela naňho, ale nič si nepovedali.

Zrazu ho ktorýsi chlapček chytil a hodil do kachieľ, hoci naozaj nemal prečo. To iste zavinil ten škriatok v tabatierke.

Cínový vojačik stál v prenikavom svetle a pocítil strašnú páľu. Nevedel, či je to od ohňa, alebo od lásky. Stratil už všetky farby. Nikto však nemohol povedať, kde sa mu to stalo, či na cestách a či od žiaľu. Pozrel na malú bábiku, ona pozrela naňho a pocítil, že sa roztápa; ale ďalej stál statočne s puškou v ruke. Tu sa otvorili dvere a prievan schytil tanečnicu. Ako vzdušná víla vletela rovno do kachieľ k cínovému vojačikovi. Vzbĺkla a už jej nebolo. Cínový vojačik sa roztavil. Na druhý deň slúžka vyberala z kachieľ popol, namiesto vojačika našla tam malé cínové srdiečko. Z tanečnice zas zostala len ozdoba, a aj tá bola od ohňa celá čierna.